Jozef Sedlák

V našej tradícií až do šesťdesiatych rokov nie je veľmi bohato zastúpená fotografická moderna. V tridsiatych rokoch Irena Bluhová alebo Miloš Dohnány tvorivo rozvíjali podnety autorov ako Moholy Nagy či Jaromír Funke. Na konci päťdesiatych rokov v diele Juraja Šajmoviča alebo Alexandra Strelingera sa objavili pokusy o prekonanie reportážnej podstaty fotografickej tvorby smerom k poetickej štylizácii. V šesťdesiatych rokoch sa u nás pevne udomácnilo presvedčenie, že fotografia je svojbytným vizuálnym vyjadrovacím systémom, ktorý sa neobmedzuje len na fotografiu krajiny či sociálnu dokumentárnu tvorbu. Anton Štubňa, Ladislav Borodáč či Ľubomír Rapoš vyzdvihli samonosné sebestačné hodnoty fotografie, ktorá sa môže konfrontovať aj so štrukturálnou abstrakciou, aj s umením objektu, aj s op-artom. V sedemdesiatych rokoch nasledovalo obdobie, ktoré fotografiu u nás premenilo na dekoratívne médium - autori sa predháňali v tom, kto zrealizuje lukratívnejšiu monumentálnu fotografickú výzdobu v ministerských budovách, nemocniciach a školách. Komunisti tolerovali a podporovali ľúbivý dekoratívny formalizmus, vyprázdnený a bez akejkoľvek duchovnej hĺbky. Iba v neoficiálnej reportážnej tvorbe sa uchoval vírus hodnotnej fotografie.

V tejto situácii Jozef Sedlák vstúpil do moderného mlčanlivého vizuálneho umenia. V jeho reakcii na aktuálnu dobovú situáciu slovenskej fotografie sa stretá viacero vrstiev. Najpodstatnejším znakom je návrat k modernistickej viere v zmysel tvorivého gesta a mágiu umenia, presvedčenie, ktoré v šesťdesiatych rokoch prinieslo autentické a originálne hodnoty, kým zdegenerovali v politickom ornamente sedemdesiatych rokov. Sedlák navrátil fotografiu k fascinácii schátranými priestormi, pavučinami prasklín v múroch či chladným prostredím odvrátenej strany priemyselnej civilizácie. Ibaže - na rozdiel od podobných motívov zo šesťdesiatych rokov - Sedlák dbá o ušľachtilosť tvaru, melódiu diela formuje zo širokého spektra odtieňov sivej a z elegancie štruktúr. Obnovuje vieru v objaviteľskú silu umenia, ale nevzdáva sa ani estétstva zrodeného na pôde formálnej exhibície sedemdesiatych rokov, keď sa tak "zvýtvarňovalo", až celkom zmizlo umenie.